Zapni lampu a uvidíš,
čo v mladosti ani netušíš,
keď v ideách, románoch, snoch zablúdiš,
keď po dokonalostiach zatúžiš.
Tak zapni si lampu ulice.
Nech duch , niečo zašepce.
Že svet je plný zvratov,
krátkych letov,
mnohých svetov,
čo vzniknú
sa zalesknú
a po minúte zaniknú.
Ženie sa v prúde zisku,
zapiera pravdu istú.
Nikdy nenájde cenu tvojho listu.
Že svet chce len , slávu, večnosť divov,
že jest zemou divou,
nepozná slabosť
a pravidlom mu nie je stálosť.
Lásku zapiera
pud je dnom jeho krátera
pleseň s rozkošou medom natiera,
v miske nevinne ruky od krvy
jak pilát zmýva.
Svet je zem nikoho,
šťetka v purpure s briliantom odetá
čo s kreténom rada zametá,
dokým zlatom oplýva
a s guľou svetla splýva,
keď ho vyšuká,
zbaví sa v hnoji, svojho dlžníka.
Tak rozsvieť energiou svojou ulice,
nech zrieš pouličné márnice,
s dušami
s ranami
s červami
prázdnymi črevami.
Nech zrieš prázdne škatule,
osie úľe,
kde končia ruky v ihlách zjazvené,
idey v liehu spálené,
venuše stýrané
lacno v idylkách, farieb spektra zbavené.
Rozsvieť lampu v zdaní,
v márnom mamónskom hnaní,
otvor oči a začuj srdce
a sliš tie slová čo riecť chce.
Tak zastav sa a pozri sa dolu,
na tú dušu malú,
tak útlu, háklivú
tak clivú.
Zabudni, malý kráľu,
na svoju prázdnu diaľu,
a podaj ruku líške v pasci
a nájdeš zlato rýdze v mešci.