Šťastný sa cítil,
všetko, všetkých miloval,
rád žil
s elánom pracoval,
deň každodenný za výzvu považoval
i keď pred prekážkou veľkou možno stál,
lebo priateľov vždy pri sebe mal.
Zrazu výchor do života jeho vial,
dôveru i priateľstvá nenávratne vzal,
do temnoty kolapsaru hnal,
keď nožom výsmechu a desu do tela bodal,
keď posledných mohykánov svetla mu bral
a pomaly artérie jedom zmyje otravoval.
Tak pomaly On živý v okovách ducha mrel
a do Inferna lunárnej zemi spel.
Keď už na existenciu svoju zabúdal
a jediné čo chcel,
bolo aby večne spal.
Lúč beloby osudu, kľúč transcendentna od pút mu odhalil,
keď silou Supernovy tvárí,
jeho múry, sváry po zrnkách v nekonečne rozkladal
a on jak fénix do diaľ odlietal.